Najčastejšie otázky o všeobecných zásadách ECB týkajúcich sa interných procesov hodnotenia kapitálovej a likviditnej primeranosti (ICAAP a ILAAP)

Skúsenosti ECB poukazujú na potrebu zvýšenia účinnosti procesov ICAAP a ILAAP vo všetkých inštitúciách. Tieto procesy výraznejšie vylepšilo len niekoľko významných inštitúcií.

Procesy ICAAP a ILAAP majú pre inštitúcie zásadný význam pri riadení primeranosti kapitálu a likvidity. ECB v rámci snahy o zdokonalenie procesov ICAAP a ILAAP vo významných inštitúciách postupuje podľa viacročného plánu. Svoje dohľadové zásady týkajúce sa týchto procesov spresnila a doplnila na základe intenzívneho dialógu s inštitúciami a ďalšími predstaviteľmi odvetvia pri príležitosti zverejnenia návrhu všeobecných zásad v roku 2017, ako aj so zreteľom na ďalšie pripomienky. Je dôležité zdôrazniť, že dohľadové očakávania ECB stanovené vo všeobecných zásadách by mali významné inštitúcie začať uplatňovať v praxi čo najskôr, aj keď ich pracovníci dohľadu ECB začnú používať až od 1. januára 2019. Ak sa významné inštitúcie rozhodnú začať všeobecné zásady uplatňovať, odporúčame im postupovať v úzkej spolupráci s príslušným spoločným dohliadacím tímom a aktívne ho informovať o svojej situácii a plánoch.

Je potrebné poznamenať, že celková filozofia všeobecných zásad ECB sa od zverejnenia prvých očakávaní k procesom ICAAP a ILAAP v januári 2016 nezmenila. ECB len svoje očakávania objasnila, a to v troch krokoch: vo februári 2017, marci 2018 a novembri 2018 (keď zverejnila ich konečnú verziu).

Pre významné inštitúcie je pri predkladaní informácií o ICAAP a ILAAP (okrem iného napríklad aj výkazu ICAAP) ich príslušnému spoločnému dohliadaciemu tímu v roku 2019 referenčným dátumom 31. december 2018. ECB začne procesy ICAAP a ILAAP významných inštitúcií na základe všeobecných zásad posudzovať až od 1. januára 2019.

Očakáva sa, že údaje a informácie o ICAAP/ILAAP, ktoré významné inštitúcie predložia ECB v roku 2019, už budú nové všeobecné zásady brať do úvahy. Je potrebné poznamenať, že celková filozofia všeobecných zásad ECB sa od zverejnenia prvých očakávaní k procesom ICAAP a ILAAP v januári 2016 nezmenila. ECB len svoje očakávania objasnila, a to v troch krokoch: vo februári 2017, marci 2018 a novembri 2018 (keď zverejnila ich konečnú verziu). Všeobecné zásady sú s očakávaniami ICAAP/ILAAP zverejnenými v januári 2016 v plnom súlade. Je dôležité poznamenať, že v rámci výkazu ICAAP by mali byť informácie o ICAAP poskytované z ekonomického hľadiska.

Vzhľadom na významné rozdiely v používaní a úlohe procesov ICAAP a ILAAP v jednotlivých členských štátoch sa postupy uplatňované vo významných inštitúciách ukazovali byť veľmi rôznorodé. V prípade ICAAP boli napríklad evidentné rozdiely v celkovej úlohe, ktorú tento proces zohrával v riadení a rozhodovaní inštitúcií, v úlohe ekonomických, resp. normatívnych (alebo regulačných) hľadísk i v celkovom prístupe procesu ICAAP, t. j. perspektívnom, resp. neperspektívnom (tzv. going concern, resp. gone concern). V niektorých členských štátoch sa procesy ICAAP a ILAAP považujú za základ procesov riadenia rizík inštitúcií, zatiaľ čo v iných sú spájané s procesom vypracovania správy o kapitálovej a likviditnej primeranosti pre orgán dohľadu alebo sa považujú za ekvivalent týchto správ. Výrazné zlepšenie procesov ICAAP a ILAAP zaznamenala ECB len v niekoľkých významných inštitúciách.

Všetky významné inštitúcie by mali zvýšiť účinnosť svojich procesov ICAAP a ILAAP. Veríme, že naše podstatne prepracovanejšie zásady im pri tom pomôžu.

Procesy ICAAP a ILAAP sú pre európsky bankový dohľad v prvom rade dôležitými vstupnými faktormi hodnotenia SREP. Zohľadňujú sa v hodnotení všetkých prvkov SREP, ako aj v procese určovania kapitálových a likviditných požiadaviek druhého piliera. Očakávame, že váha procesov ICAAP a ILAAP v rámci SREP bude v budúcnosti ešte vyššia.

Procesy ICAAP a ILAAP sú kľúčovými faktormi zabezpečovania odolnosti inštitúcie. Preto ich ECB každoročne posudzuje v rámci hodnotenia SREP. Ak ECB v konkrétnej inštitúcii zistí nedostatky, v záujme ich nápravy môže prijať opatrenia dohľadu. V prípade zvýšenej neistoty v súvislosti s riadením rizík inštitúcie a s cieľom motivovať významné inštitúcie, aby zistené nedostatky odstránili, môže okrem iného nariadiť aj navýšenie kapitálu alebo likvidity.

ECB sa sústreďuje na udržiavanie stabilného bankového sektora a preto je jej cieľom zabezpečovať, aby inštitúcie udržiavali svoju nepretržitú činnosť. Všeobecné zásady týkajúce sa procesu ICAAP tak tento proces opisujú ako proces, ktorého cieľom je prispievať k nepretržitej činnosti inštitúcií zabezpečovaním jej adekvátneho kapitálového vybavenia. ECB už od januára 2016 významným inštitúciám odporúča, aby v rámci svojich procesov ICAAP prešli z neperspektívneho prístupu na prístup, ktorý sa orientuje na nepretržitú činnosť.

Procesy ICAAP i ILAAP sa opierajú o dva rovnako dôležité a navzájom sa dopĺňajúce piliere: ekonomické a normatívne hľadisko. Každé z týchto hľadísk pritom riziká, ktorým je inštitúcia vystavená, ako aj jej kapitálovú a likviditnú primeranosť ukazuje z veľmi odlišného uhla. Ak chce inštitúcia určiť riziká, ktorým je vystavená, mala by zvážiť riadenie kapitálovej a likviditnej primeranosti z normatívneho i ekonomického hľadiska.

Od inštitúcií sa vyžaduje nepretržité plnenie kapitálových a likviditných požiadaviek prvého a druhého piliera (hodnotené v rámci normatívneho hľadiska). Ako sa však ukázalo počas nedávnej finančnej krízy, na zabezpečenie prežitia inštitúcie za všetkých okolností používanie len tohto jedného hľadiska nestačí. Z pohľadu plnenia regulačných kapitálových požiadaviek sa napríklad niektoré inštitúcie zdali byť v dobrom stave, ale pritom mali ťažkosti so zabezpečením dostatočnej úrovne likvidity a financovania, pretože ich zmluvné strany im v potrebnej miere nedôverovali a už ich nepovažovali za spoľahlivé. Ich zmluvné strany o zhoršení ekonomickej podstaty týchto inštitúcií vedeli, no v súvahách či napríklad regulačných kapitálových koeficientoch týchto inštitúcií táto skutočnosť zatiaľ nebola zohľadnená. V literatúre sa takéto inštitúcie označovali ako „zombie banky“.

Platí teda, že jedno hľadisko nemôže nahradiť druhé. Naopak, mali by sa navzájom dopĺňať a predovšetkým by mali byť navzájom informačne previazané.

Niektoré významné inštitúcie v minulosti v rámci procesu ICAAP používali prístup, ktorý označovali ako perspektívny (going concern). Základným predpokladom tohto prístupu bolo v danom časovom bode (t₀) zistiť, či by inštitúcie regulačné a dohľadové požiadavky na vlastné zdroje spĺňali aj vtedy, ak by došlo k naplneniu rizík kvantifikovaných v rámci procesu ICAAP na nasledujúcich 12 mesiacov. Na tento účel v podstate zo svojich súčasných (t₀) vlastných zdrojov v súvahe odpočítali časť potrebnú na splnenie dohľadových/regulačných kapitálových požiadaviek a zvyšok – niekedy označovaný ako „voľné vlastné zdroje“ – následne porovnali s kvantifikovanou rizikovou expozíciou. Vo výpočte rizikovej expozície boli zohľadnené všetky riziká, ktoré mohli potenciálne ovplyvniť regulačné vlastné zdroje a koeficient kapitálu prvého piliera počas nasledujúcich 12 mesiacov. Pri kvantifikácii rizík sa pomerne často používali modely, ktoré určovali hodnotu VaR s 99 % mierou spoľahlivosti (v niektorých prípadoch boli zvolené nižšie úrovne spoľahlivosti s cieľom zohľadniť aspekt nepretržitej činnosti, ktorý je v protiklade s neperspektívnym prístupom).

V skutočnosti sa ich aktuálne vlastné zdroje porovnali s požiadavkami prvého plus druhého piliera, plus všetkými rizikami kvantifikovanými v rámci procesu ICAAP (kreditné riziko, trhové riziko, operačné riziko, IRRBB atď.) v bode t₀.

Normatívne hľadisko (v zmysle definície vo všeobecných zásadách ICAAP) sa od týchto prístupov líši v tom, že v rámci ICAAP nepočíta s osobitnou kvantifikáciou rizík v bode t₀. Od významných inštitúcií sa namiesto toho očakáva, že v bode t₀ určia koeficienty prvého piliera a porovnajú ich so svojimi externými kapitálovými požiadavkami (požiadavky na kapitál prvého a druhého piliera, kapitálové rezervy) a kapitálovými odporúčaniami druhého piliera. Tento krok sa po jednom roku opakuje stanovením projekcie koeficientov prvého piliera v bode t₁, ako aj v nasledujúcich rokoch, prinajmenšom t₂ a t₃. Tieto projekcie majú prirodzene zohľadňovať všetky účinky na budúce koeficienty prvého piliera v rámci jednotlivých scenárov vrátane zmien rizikovo vážených aktív, ako aj účinkov na výkaz ziskov a strát a ďalších účinkov na vlastné zdroje vyplývajúcich z nesplácaných úverov, pohybov trhových cien, úrokových zmien a pod.

Normatívne hľadisko je možné porovnať s postupom, ktorý mnohé inštitúcie uplatňovali pri plánovaní regulačného kapitálu. Významné inštitúcie však upozorňujeme, že očakávania ECB v súvislosti s kapitálovým plánovaním idú jednoznačne nad rámec doterajšej praxe mnohých inštitúcií, napríklad v spojitosti s určovaním nepriaznivých scenárov vývoja a závažnosťou predpokladov budúceho vývoja posudzovaných v nepriaznivých scenároch.

Nie, to od nich neočakávame. ECB však od významných inštitúcií očakáva obozretnosť a konzervatívnosť. To znamená, že pri stanovovaní parametrov a ďalších predpokladov metodík kvantifikácie rizík v rámci ekonomického hľadiska by nemali byť celkovo menej konzervatívne.

Iným prípadom je však stanovovanie prahov zo strany orgánov dohľadu. Ako sa uvádza v usmerneniach EBA týkajúcich sa hodnotenia SREP, orgán dohľadu prah prvého piliera uplatňuje v prípade špecifických rizík.

Celkovo platí, že všeobecné zásady nie sú právne záväzné a preto nenahrádzajú žiadne platné právne predpisy, ktorými sa implementujú články 73 a 86 smernice CRD IV. V prípadoch, keď tieto všeobecné zásady nie sú v súlade s platnými právnymi predpismi, sa bude ECB pri hodnotení procesov ICAAP a ILAAP významných inštitúcií riadiť príslušnými právnymi predpismi. ECB však všeobecné zásady vypracovala vo veľmi úzkej spolupráci s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Takéto rozpory medzi všeobecnými zásadami a vnútroštátnymi právnymi predpismi preto neočakáva.

Nie. ECB vo všeobecných zásadách objasňuje, že to tak nie je. Koncepcia riadiacich rezerv nepredstavuje zavedenie nových minimálnych kapitálových či likviditných požiadaviek nad rámec existujúcich právnych miním. Hoci sa vo všeobecnosti očakáva, že výška riadiacich rezerv bude kladná, inštitúcia môže dokázať, že v závislosti od posudzovaného scenára by mohla svoj obchodný model udržateľným spôsobom realizovať aj s nulovou riadiacou rezervou. Koncepcia riadiacich rezerv len popisuje skutočnosť, že inštitúcie budú spomínané minimálne dohľadové požiadavky pravdepodobne z vlastnej iniciatívy prekračovať, keďže inak by jednoducho neboli schopné nájsť si zmluvné strany, klientov, zamestnancov a investorov potrebných na to, aby mohli realizovať svoj obchodný model. Všeobecné zásady však inštitúcie vyzývajú, aby explicitne posúdili úroveň kapitálu a likvidity potrebnú v každom posudzovanom scenári. Očakáva sa od nich stanovenie konkrétnych riadiacich rezerv a zdokumentovanie ich odôvodnenia. To je v súlade so základnou myšlienkou procesu ICAAP – inštitúcie by si mali v plnej miere uvedomovať riziká, ktorým čelia, a mali by ich aktívne riadiť.

Všeobecné zásady nepredpisujú pre normatívne hľadisko žiadne konkrétne nepriaznivé scenáre, pretože tieto by mali zodpovedať obchodným činnostiam, prevádzkovému prostrediu, rizikovým profilom a príslušným zraniteľným miestam jednotlivých inštitúcií, pričom v týchto aspektoch existujú medzi inštitúciami značné rozdiely. Zásada č. 7 uvádza, že „v palete nepriaznivých scenárov by mali byť adekvátnym spôsobom zastúpené závažné hospodárske poklesy a finančné šoky, relevantné zraniteľné miesta špecifické pre danú inštitúciu, expozície voči hlavným protistranám, ako aj realistické kombinácie uvedených faktorov“.

Pokiaľ ide o očakávanú mieru závažnosti nepriaznivých scenárov, všeobecné zásady v súvislosti so zásadou č. 7 objasňujú, že ECB pod pojmom „závažný“ rozumie výrazne nepriaznivé podmienky: „Miera závažnosti by mala zodpovedať vývoju, ktorý je na jednej strane realistický, ale zároveň z pohľadu inštitúcie rovnako vážny ako akýkoľvek vývoj, ktorý je možné zaznamenať počas krízovej situácie na trhoch, a zahŕňať faktory či oblasti, ktoré sú pre kapitálovú/likviditnú primeranosť inštitúcie najrelevantnejšie“.

Definícia interného kapitálu by mala byť konzistentná s konceptom ekonomickej kapitálovej primeranosti a internou kvantifikáciou rizík inštitúcie. Koncept ekonomickej kapitálovej primeranosti je interný koncept, ktorý má z ekonomického hľadiska zabezpečiť, že finančné zdroje (interný kapitál) inštitúcie jej umožnia kryť riziká a zabezpečiť nepretržitý výkon činností.

Je potrebné poznamenať, že objem interného kapitálu a objem regulačného kapitálu sa môžu do značnej miery líšiť, keďže ich definície vychádzajú z odlišných koncepcií. Interný kapitál by mal totiž odrážať ekonomickú hodnotu inštitúcie, zatiaľ čo regulačný kapitál vychádza v prvom rade z regulačných definícií, no vo všeobecnosti môže zohľadňovať aj účtovné predpoklady. V závislosti od konkrétnej situácie jednotlivých inštitúcií a platných účtovných zásad môžu odlišné ekonomické a účtovné hodnoty viesť k podstatným rozdielom.

To isté platí pre kvantifikáciu rizík, pri ktorej normatívne hľadisko hodnotí vplyv všetkých rizík na regulačné koeficienty, čo je v súlade s účtovnými pravidlami a regulačnými definíciami. Ekonomické hľadisko naopak hodnotí, ako môže spektrum rizík, ktorým je inštitúcia najviac vystavená, ovplyvniť jej ekonomickú hodnotu. Typickým príkladom rizík, ku ktorým sa má z týchto dvoch hľadísk pristupovať odlišným spôsobom, sú riziká kreditného rozpätia v prípade pozícií neúčtovaných v reálnej hodnote.

Definícia interných likviditných rezerv by mala byť konzistentná s konceptom ekonomickej likviditnej primeranosti a internou kvantifikáciou rizík inštitúcie. Koncept ekonomickej likviditnej primeranosti je interný koncept, ktorý má z ekonomického hľadiska zabezpečiť, že finančné zdroje (interná likvidita) inštitúcie umožňujú pokryť jej riziká a očakávané záporné toky a zabezpečiť nepretržitý výkon činností. I v tomto prípade môžu odlišné predpoklady a koncepcie viesť k podstatným rozdielom v objeme dostupnej likvidity a v stabilných zdrojoch financovania.

Pokiaľ ide o kapitálové nástroje Tier 2/podriadené dlhové nástroje, v ich špecifikácii sa zvyčajne nestanovuje, že absorbujú straty v scenároch iných ako likvidácia. V stave pokračovania činnosti inštitúcie budú pozície podriadeného dlhu na základe emisných podmienok splatené jeho držiteľom.

V súlade s predpokladom pokračovania činnosti, ktorý je základom očakávaní ECB v súvislosti s procesmi ICAAP a ILAAP, teda možno kapitálové nástroje Tier 2 vrátane podriadeného dlhu v stave pokračovania činnosti diskontovať ako kapitál, ktorý absorbuje riziká. Vo všeobecnosti sa preto neočakáva, že tieto nástroje budú súčasťou interného kapitálu. Inštitúcia však má možnosť argumentovať, ak táto logika v konkrétnych prípadoch nie je relevantná.

V nepriaznivých scenároch vývoja z normatívneho hľadiska má inštitúcia predpokladať mimoriadny, ale zároveň realistický vývoj s primeranou mierou závažnosti jeho vplyvu na jej regulačné kapitálové koeficienty, predovšetkým CET1. Miera závažnosti by mala zodpovedať vývoju, ktorý je na jednej strane realistický, ale zároveň z pohľadu inštitúcie rovnako vážny ako akýkoľvek vývoj zaznamenaný počas krízovej situácie na trhoch alebo vo faktoroch či oblastiach, ktoré sú pre kapitálovú primeranosť inštitúcie najrelevantnejšie.

Od inštitúcií sa, samozrejme, neočakáva, že majú s takýmito scenármi počítať. Očakáva sa však od nich, že sa pripravia na situáciu, v ktorej by sa mohli naplniť. Plánovanie sa v tomto zmysle nemá chápať ako zámer dostať sa do nepriaznivých okolností, ale skôr ako príprava a schopnosť zabrániť nepriaznivým udalostiam v budúcnosti s cieľom vyhnúť sa tomu, aby bola inštitúcia v takej situácii podkapitalizovaná.

Očakávaná miera konzervatívnosti v prípade kvantifikácie rizík v rámci ekonomického hľadiska je už veľmi vysoká a preto by mala zachytávať aj veľmi ojedinelé udalosti. V závislosti od použitej metodiky kvantifikácie rizík sa táto skutočnosť odráža napríklad vo vysokých úrovniach spoľahlivosti. Vzniká tak otázka, či sa v rámci ekonomického hľadiska očakáva dodatočné záťažové testovanie.

Odpoveď na túto otázku je dvojaká: na jednej strane sa síce neočakáva, že kvantifikácia rizík v rámci ekonomického hľadiska bude podliehať záťažovému testovaniu prostredníctvom nepriaznivých (viacročných záťažových) scenárov (na rozdiel od normatívneho hľadiska). No keďže by mal proces ICAAP brať do úvahy budúci vývoj, od inštitúcií sa očakáva posúdenie citlivosti kvantifikovaných rizík na potenciálny budúci hospodársky vývoj, ktorý nie je zohľadnený v údajoch použitých na kvantifikáciu rizík.

Príklad: ceny nehnuteľností na bývanie v Spojených štátoch pred vypuknutím krízy v roku 2008 veľmi dlhý čas nepretržite rástli. Čisto retrospektívne metodiky kvantifikácie rizík bežne používané v odvetví predpokladali, že tento dlhodobý trend sa nikdy nezmení, z čoho vyplývalo, že nepretržite rastúce ceny nehnuteľností znamenali hypotéky bez kreditného rizika. Trend sa však zmenil a história ukázala, že tento záver bol nesprávny.

Podobný problém možno pozorovať napríklad vtedy, keď sa inštitúcie pri kvantifikácii trhového rizika spoliehajú na modely VaR (value-at-risk). Po dlhšom období stabilných, resp. rastúcich cien na akciových trhoch by napríklad použitie koncepcie historickej simulácie pri kvantifikácii VaR viedlo k veľmi nízkym hodnotám rizík. V skutočnosti sa však trendy môžu kedykoľvek zmeniť a minulosť zohľadnená v modeloch môže skutočné riziko výrazne podhodnotiť. V oboch prípadoch by aj napriek mimoriadne vysokej úrovni spoľahlivosti došlo k zásadnému podhodnoteniu rizík.

Preto sa aj v rámci ekonomického hľadiska očakáva komplexný, spoľahlivý a konzervatívny perspektívne zameraný program záťažového testovania v zmysle posúdenia premenlivých parametrov. Takéto hodnotenie je základným predpokladom toho, že nedôjde k podhodnoteniu rizík a že si inštitúcie dokážu udržať adekvátnu úroveň kapitálu, a to i z ekonomického hľadiska. V súlade so zásadou „vzájomnej informovanosti“ normatívneho a ekonomického hľadiska v rámci ICAAP sa od inštitúcií očakáva, že pri hodnotení kapitálovej primeranosti z ekonomického hľadiska budú používať aj nepriaznivé scenáre normatívneho hľadiska.

Je potrebné poznamenať, že výraz „záťažové testovanie“ sa niekedy používa ako synonymum viacročných záťažových testov, ktoré vykonáva napríklad EBA. To sa však záťažovým testovaním v tomto kontexte nemyslí. Vo všeobecných zásadách týkajúcich sa procesu ICAAP sa jasne uvádza, že vypracovávanie viacročných projekcií ekonomickej kapitálovej primeranosti, napríklad formou projekcie jednoročného jednofaktorového modelu na ďalšie tri roky, ECB od inštitúcií neočakáva.

Metodiky a predpoklady používané pri kvantifikácii rizík z ekonomického a normatívneho hľadiska majú byť spoľahlivé, dostatočne stabilné, citlivé na riziko a konzervatívne s cieľom kvantifikovať straty, ku ktorým môže dôjsť, a to aj za výnimočných okolností.

Podľa názoru ECB by v spoľahlivom procese ICAAP mala byť celková miera konzervatívnosti pri ekonomickom hľadisku spravidla aspoň na úrovni metodík kvantifikácie rizík v interných modeloch prvého piliera. Celková miera konzervatívnosti sa neurčuje jednotlivo, ale na základe kombinácie použitých predpokladov a parametrov. To znamená, že postup inštitúcie môže byť s týmito všeobecnými zásadami v súlade aj napriek nižšej miere konzervatívnosti jednotlivých parametrov (napríklad ak je úroveň spoľahlivosti modelov ekonomického kapitálu menej konzervatívna ako v prípade modelov prvého piliera). V takýchto prípadoch by však inštitúcia mala preukázať, akým spôsobom sú tieto menej konzervatívne predpoklady vykompenzované s cieľom dosiahnuť celkovú mieru konzervatívnosti minimálne na úrovni prvého piliera.

V súvislosti s mierou konzervatívnosti všeobecné zásady týkajúce sa procesu ICAAP objasňujú, že proces ICAAP by sa síce vo všeobecnosti mal používať v rámci rozhodovacieho procesu, no neočakáva sa, že všetky obchodné rozhodnutia sa budú prijímať na základe najvyššej miery konzervatívnosti.

Mieru konzervatívnosti je možné podľa potreby prispôsobiť. Od inštitúcií sa však očakáva, že budú schopné znášať aj riziká kvantifikované s veľmi vysokou mierou konzervatívnosti. Príklad: pri oceňovaní derivátov a teda aj rozhodovaní o predaji alebo nákupe určitých produktov na trhu inštitúcia vychádza z predpokladu, že na tomto trhu nenastane krízová situácia. Napriek tomu by však mala byť schopná, tak z hľadiska dostupného kapitálu, ako aj procesov riadenia rizík, zvládnuť akúkoľvek formu naplnenia tohto rizika. V uvedenom príklade by teda mala byť schopná absorbovať prípadné straty z danej derivátovej transakcie aj vtedy, ak by na trhu nastala krízová situácia.

ECB na základe všeobecných zásad očakáva, že interné hodnotenie budú komplexným spôsobom a v súlade so svojimi príslušnými úlohami a zodpovednosťami vykonávať všetky tri obranné línie vrátane obchodných línií i nezávislých interných kontrolných funkcií (riadenie rizík, kontrola dodržiavania pravidiel a interný audit). V záujme účinného systému kontroly a protiváh by mal byť útvar, ktorý zodpovedá za vývoj a validáciu metodík kvantifikácie rizík (druhá obranná línia), nezávislý od útvarov podstupujúcich riziko (prvá obranná línia). Okrem toho je dôležité, aby všetky činnosti v rámci inštitúcie (vrátane činností druhej obrannej línie) pravidelne overoval ďalší, v plnej miere nezávislý útvar interného auditu (tretia obranná línia), ktorý podlieha priamo riadiacemu orgánu.

V závislosti od veľkosti a zložitosti inštitúcie môže byť nezávislosť vývoja a validácie metodík kvantifikácie rizík organizačne zabezpečená rôznymi spôsobmi. Základné koncepcie rôznych obranných línií sa však majú rešpektovať, t. j. nezávislú validáciu by nemal vykonávať samotný útvar interného auditu.

Validačnú činnosť, ktorú by mal vykonávať útvar riadenia rizík (druhá obranná línia), by preto mal pravidelne overovať útvar interného auditu (tretia obranná línia). Zároveň sa očakáva, že interný audit adekvátnosť metodík kvantifikácie rizík zahrnie do svojho plánu auditu.

Nie. Pokiaľ ide o váhy, miery výberu vkladov a pod., projekcie LCR na základe nepriaznivých scenárov (t. j. za zhoršených podmienok) vychádzajú z ustanovení delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2015/61. To znamená, že spôsob výpočtu LCR je vždy rovnaký. ECB však od inštitúcií očakáva, že určia zostatky aktív, pasív a mimosúvahových záväzkov použitých vo výpočte LCR za zhoršených podmienok , a následne ich vynásobia váhami alebo mierami výberu vkladov stanovenými v nariadení.

Toto očakávanie má zabezpečiť, aby si inštitúcie boli vedomé, aký vplyv môže mať na ich LCR konkrétny závažný, no realistický vývoj (tento výpočet by bol za daných podmienok potrebný aj v budúcnosti). Inštitúcie majú vykonať analýzu výsledkov týchto projekcií a rozhodnúť o prípadnej potrebe prijať opatrenia s cieľom pripraviť sa na projektovanú situáciu, resp. jej zabrániť.

Príklad: výsledkom projekcie je pokles LCR na 60 %. Nariadenie CRR síce pripúšťa príležitostný pokles LCR pod 100 %, no inštitúcia má aj napriek tomu vyhodnotiť, či by za okolností zohľadnených v príslušnom nepriaznivom scenári mohla s LCR na úrovni 60 % aj naďalej udržateľným spôsobom realizovať svoj obchodný model.

ECB na základe všeobecných zásad týkajúcich sa procesu ICAAP očakáva, že „kapitálový plán bude zahŕňať základný a nepriaznivý scenár a bude výhľadovo zameraný na obdobie ďalších minimálne troch rokov“. To znamená, že inštitúcie majú zaviesť proces plánovania kapitálu – zvyčajne v rámci svojho pravidelného viacročného procesu plánovania – ktorého horizont v čase schvaľovania predstavuje aspoň tri roky. Od inštitúcií sa očakáva, že budú kapitálový plán v priebehu roka prispôsobovať aktuálnemu vývoju. Kompletný proces plánovania kapitálu so zapojením všetkých relevantných útvarov, okrem iného vrátane ekonomického, rizikového, finančného a obchodného útvaru, majú inštitúcie uskutočňovať aspoň raz za rok.